Keď forma nahrádza obsah - zamyslenie sa nad volebnou kampaňou

Politickú komunikáciu nesledujem len preto, že žijem v Miloslavove a zaujímam sa o veci verejné. Je to téma, ktorej som sa venoval aj počas vysokoškolského štúdia – najskôr v rámci medzinárodných vzťahov, neskôr politológie a následne aj diplomacie.

Aj preto ma spôsob, akým kandidáti komunikujú s verejnosťou, zaujíma trochu viac. Nielen čo hovoria, ale aj ako to hovoria, aké emócie vyvolávajú, ako pracujú s faktami, konfliktom či obrazom svojho súpera. Politická komunikácia totiž nie je iba obalom politiky. Sama je jedným z nástrojov, ktorými sa získava pozornosť, dôvera a napokon aj volič.

A práve počas týchto komunálnych volieb mám pocit, že stojí za to sa pri tomto fenoméne trochu pristaviť.

Opäť sledujeme jav, ktorý je v slovenskej politike už takmer štandardom. Ak kandidát nevie preskočiť latku, ktorú nastavili ostatní, môže sa pokúsiť ju znížiť. A keď nemá dostatok vlastných tém, riešení či výsledkov, jednoduchšou cestou je začať hovoriť o protikandidátovi.

Ako skoro všetko, aj kritika politických súperov môže mať svoj význam. Je správne a potrebné poukazovať na konanie, ktoré je nemorálne, nehospodárne alebo dokonca nezákonné. Verejní činitelia musia zniesť kontrolu a kritiku. Patrí to k demokracii.

Problém nastáva vtedy, keď kritiku nahradí hejt. Keď namiesto faktov prichádzajú polopravdy, zavádzanie, hoaxy, osobné útoky či nepodložené obvinenia. Cieľom už nie je niečo napraviť alebo ponúknuť lepšie riešenie. Cieľom je vyvolať emóciu, nájsť nepriateľa a rozdeliť ľudí na „nás“ a „ich“.

Na celoštátnej politickej scéne tento spôsob komunikácie poznáme veľmi dobre. Fico, Matovič, Uhrík, Mazurek, Šimečka, Naď, Hlina, Pročko a ďalší síce používajú rozdielne metódy a reprezentujú veľmi odlišné politické smery, no konflikt a výrazná konfrontácia sa stali pevnou súčasťou slovenskej politiky. Niektorí politici na nej dokonca postavili podstatnú časť svojej komunikácie.

Dobrým príkladom je Republika. Jej predstavitelia dokázali pochopiť jednu dôležitú vec: na sociálnych sieťach nemusíte vždy prinášať riešenie, aby ste získali pozornosť. Niekedy stačí nájsť problém, označiť vinníka, správne nastaviť kameru, zvýšiť hlas a vyvolať emóciu. Z politologického pohľadu nejde o nič prekvapujúce. Konflikt mobilizuje, negatívna emócia priťahuje pozornosť a sociálne siete ju dokážu ďalej násobiť.

V komunálnej politike a osobitne v Miloslavove sme sa takémuto politikárčeniu pomerne dlho úspešne vyhýbali. Samozrejme, aj tu existovali spory, rozdielne názory a kritika. To je prirodzené. Komunálna politika však bola predovšetkým o konkrétnych veciach – škole, cestách, chodníkoch, doprave, odpade, verejných priestoroch či financiách obce.

Zdá sa však, že prichádza nová doba. Prečo práve teraz? Jedným z faktorov môže byť aj umelá inteligencia.

Ešte pred pár rokmi bolo pomerne náročné pravidelne vyrábať profesionálne vyzerajúce videá, grafiky, texty a celé komunikačné kampane. Vyžadovalo si to skúsenosti, čas a určité schopnosti. Dnes dokáže AI za pár minút vytvoriť text, scenár, titulky, grafiku či argumentačnú kostru videa.

To samo osebe nie je zlé. AI je nástroj a môže výrazne skvalitniť komunikáciu.

Má však aj druhú stránku: oveľa jednoduchšie dnes dokážeme vyrobiť formu, ktorá pôsobí, akoby za ňou bol obsah.

A tento rok tento štýl komunikácie vidíme už aj v Miloslavove. Máme kandidátov, ktorí 4 roky sedia v obecnom zastupiteľstve a v dôležitých komisiách, avšak nepriniesli ani 1 návrh, projekt či nápad. Dnes, tesne pred voľbami však vypluli plné vrecia AI obsahu. Videá postavené na ukazovaní prstom, dramatizovaní, vykrikovaní, podsúvaní záverov a vytváraní dojmu, že niekto konečne „odhaľuje pravdu“. Miestami je podobnosť so štýlom Milana Mazureka či Roberta Fica až pozoruhodná – intonáciou, gestikuláciou, stavbou argumentov aj spôsobom vytvárania konfliktu.

Mne však nejde o to, aby sme na tento spôsob komunikácie odpovedali rovnakým spôsobom. Práve naopak.

Kritizujme. Pýtajme sa. Kontrolujme hospodárenie obce. Porovnávajme rozhodnutia a výsledky. Ak niekto urobil chybu, pomenujme ju. Ak existuje lepšie riešenie, ukážme ho.

Ale potom pridajme aj tú druhú, podstatnejšiu časť: Čo by sme urobili lepšie? Koľko by to stálo? Z čoho by sme to zaplatili? Je to vôbec realizovateľné? A sme pripravení za svoje tvrdenia a riešenia niesť zodpovednosť?

Pretože komunálna politika nie je internetová diskusia.

Po voľbách treba zhasnúť kameru, sadnúť si za jeden stôl a začať pracovať. A človek, ktorého ste posledných šesť mesiacov označovali za nepriateľa, môže byť od nasledujúceho rána poslancom, s ktorým potrebujete nájsť väčšinu pre školu, cestu, rozpočet alebo nový projekt.

V malej obci totiž po voľbách nezostávajú dve znepriatelené politické strany. Zostávajú susedia.

Chceme hovoriť o problémoch. Chceme prijímať kritiku. Chceme pomenovať aj veci, ktoré sa nepodarili. Ale predovšetkým chceme prinášať riešenia, za ktorými sú fakty, skúsenosti, reálne možnosti obce a ochota niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť.

Pretože podľa nás sa obec nemá spravovať cez konflikty, hejt a algoritmy sociálnych sietí.

Má sa spravovať slušne - odborne - zodpovedne.

A presne tak chceme pokračovať aj my.